RALLYE SUDETY 2090, KTORÉ STOJA ZA TO...
Sudety, ako sa zvykne ľudovo
tento maratón nazývať, sú u našich susedov
pojmom. Kto ich nedal , akoby ani nebol biker.
Tento pretek je považovaný za najťažší v ČR. Ani
tak nie parametrami 120 km a 3350 m, ktoré sami o
sebe už niečo znamenajú, ale najmä povrchom trate
a náročnými technickými zjazdmi, na čele s
legendárnou „Hvězdou“, považovanou sa skúšku
nielen techniky, no najmä odvahy. A tak sa 12. 9.
2009 zúčastňujem aj ja 15. ročníka Specialized
Rallye Sudety...
Chrobáka do hlavy mi nasadil ešte v Ischgli Vlado
Oprenčák a jeho doslova nadšené rozprávanie, pri
našom stretnutí v miestnej reštaurácii. Chytili
som sa nielen ja, ale aj kamarát Michal Sýkora.
Jediné, čo nás mierne odrádza je približne 400 km
dlhá cesta. Nakoniec aj tak v piatok čakám na
Miša. Pridá sa ešte ďalší Zvolenčan, Branislav
Igaz a tak sme nakoniec traja. Presun je vážne
zdĺhavý, je to štýlom plyn – brzda – plyn
vygradované prejazdom cez milión dedín a tak do
Teplic nad Metují, kde je situované zázemie
preteku, prichádzame až večer. Mierime hneď na
prezentáciu, ktorá je v miestnom kultúrnom dome.
Divadelné stoličky, osvetlenie a stôl, na ktorom
sú vystavené trofeje pre najlepších dodávajú punc
dôležitosti. Je na to aj dôvod, pretože tento rok
sú Sudety, píšuce svoju históriu už 15 rokov,
zároveň aj majstrovstvami ČR v maratóne. Na
štarte preto nebude chýbať kompletná česká
maratónska špička. Už dnes celá dedinka žije
pretekom, na námestí sa podáva občerstvenie a
premieta na veľkom plátne video z minulých rokov.
Samozrejme najväčší rozruch zavládne, keď sa na
plátne objaví už spomínaná pasáž „Hvězda“, kde
nikdy nie je núdza o poriadne držky. Je to úsek s
veľkými skalami a koreňmi, ktorý je ťažké prejsť
peši, nieto ešte na biku. Každoročne tu čakajú
doslova davy ľudí a každý, kto to zvládne v
sedle, si vyslúži potlesk. Po zhliadnutí záberov
a menšej diskusii som rozhodnutý zísť to peši...
Ubytovanie máme zjednané v miestnej ubytovni za
200 KČ na noc. Slovo ubytovňa mi príde ako trošku
hanlivé, keďže všade je pekne čisto a útulne.
Radosť nám robí aj počasie, očakávané dažde sa
nekonali, všade je krásne sucho. Predpoveď na
zajtra hlási zamračené a bez vody, čo sú ideálne
maratónske podmienky. . Ešte nachystáme potrebné
veci na ráno a zhasíname... O 6:00 máme budíček.
Raňajky, klasické rituály a okolo 7:45 sa radíme
na štart. Aj tak už stojíme skoro na konci. Kto
chce výhodnú pozíciu, musí si privstať. 1000
ľudí, je 1000 ľudí. Vôbec ma to ale netrápi, o
umiestnenie mi nejde, chcem si to hlavne užiť a
poriadne si zajazdiť. O 8:00 je odštartované, my
vzadu sa pohneme ale až o 8:05. Úvodné kilometre
vedú po asfaltke, navyše do kopca a tak sa to
začína pekne deliť. Ja s Mišom sa posúvame
štartovným poľom stále dopredu. Mišo mi potom ale
odskočí a nevládzem ho doraziť..hold niekto má
lepšiu formu. Asfalt strieda poľná cesta, tempo
je stále vysoké, je dobré nájsť si skupinku a
vyvážať sa v závetrí. Zjazdy sú veľmi nepríjemné
najmä vďaka veľkým kameňom, ktorými je dláždená
cesta a v tej rýchlosti je z toho doslova
vibračná masáž...V jednom takom úseku vidím
skupinu bikerov. Skláňajú sa nad nešťastníkom,
ktorý si to na tých kameňoch ustlal, čakajúc na
záchranku. Nepríjemný pohľad. Každú chvíľu vidím
ako niekto fúka, prípadne mení dušu. Onedlho v
takejto situácii dostihnem aj Miša, ktorý si
akurát vyberal svoju dávku smoly. Myslel som, že
ma o chvíľu dobehne, ale až v cieli mi povedal,
že jeho oprava trvala 30 min, pretože aj druhá
duša bola deravá a tak musel lepiť. Prepadol sa
tak až na úplný koniec balíku. Ja teda pokračujem
ďalej a po 30 km som späť v Tepliciach nad
Metují. Ono ten prvý akoby okruh je také
rozohriatie, ide sa vlastne skoro stále po
poľných cestách, taká cestárčina. Tu je aj
občerstvovačka, o jej vybavení sa ani nebudem
rozpisovať, proste 100 %. Ľudia stoja popri trati
za bariérami a poriadne fandia, mám pocit akoby
som bol na TdF. Cestou lemovanou divákmi
pokračujem a začínam stúpanie po panelke. Na 42
km sa oddeľuje krátka trasa od dlhej. Úvodná
predohra je za nami, pre každého bikera začínajú
Sudety práve tu. Vbieham do lesa a stúpam po
singletracku plnom koreňov na Honský Špičák.
Pravá zábava konečne začína...Zrazu sa cesta
prudko zlomí a pred nasledovným zjazdom po
chodníku zvanom Piklsteig niektorí zosadajú a idú
radšej pešo. Ja sa hecnem a prudké klesanie dávam
v sedle, občas je to pekne na hrane. Tento krásny
technický úsek končí pri 3. občerstvovačke, ktorá
je umiestnená pri reštaurácii s názvom „Amerika“.
Odtiaľ sa začína opäť stúpať, onedlho sú to
čistokrvné stojky navyše vylepšené o všade
prítomne kamene. Radšej tlačím....Vystúpime na
hrebeň Broumovských stěn a ťažko nabité metre
stratíme v nasledovnom silne technickom zjazde k
Václavu. Ale akom zjazde. Predstavte si pieskový
podklad a na ňom náhodne, ale veľmi husto
naukladané obrovské hladké skaly. Stačí chvíľa
nepozornosti, alebo zle zvolená stopa a človek
letí cez riaditká ako Superman. Zbadám, že popri
trati stojí stále viacej ľudí, čo je neklamný
znak, že sa blíži nejaká lahôdka. Samozrejme,
nasledujú prírodné kamenné schody. Ľudia
povzbudzujú, ja si ale zvolím zlú stopu a
dostávam sa na príliš veľký zlom. So slovami: „to
som asi po...ral“, zosadám a idem pešo. Pre tento
pretek je typické, že keď zbadáte hlúčik ľudí
popri trati, viete že pôjde do tuhého. Znovu
stúpame na hrebeň, znovu po šutroch. Metre
strácame v ďalšej, nebojím sa povedať až
trialovej, pasáži doslova pomedzi stromy. Aj keď
sú tieto úseky veľmi náročné, sú jedným slovom
nádherné a vyslovene sa zabávam. Teda v kopcoch
to až taká sranda nie je, pre túto oblasť sú
typické krátke, strmé výšľapy plné skál, ktoré
nedajú vášmu zadku ani na chvíľu pokoj. Tvrdím,
že pre túto trať je full výhoda, bohužiaľ môj
Trek túto vymoženosť nemá... Na 54. km je ďalšia
občerstvovačka umiestnená pred krčmou. Ak sa vám
zdá, že slovo občerstvovačka používam až príliš
často, nemýlite sa. Ono ich totiž na celej trase
bolo 10! Po širokej poľnej ceste stúpame na
Slavný, prejdem popod tzv. Kamennú Bránu a čaká
má jeden z najzaujímavejších zjazdov po starej
dláždenej ceste zvanej Vodní Zámky. Znova vidím
hlúčik ľudí a je mi jasné, že zadarmo to nebude.
Kamene sa zväčšujú, miestami sa bojím, že chytím
prevodník. Znovu ale volím zlú stopu a znova
zosadám. Už ma to začína štvať, že vždy keď príde
nejaká technická „lahôdka“ tak si zle vyberiem
stopu a následne zmäknem. Zjazd pokračuje a
začínam chytať slušné kŕče do prstov. V ďalšom
stúpaní (normálne som sa naň tešil) si vyklepávam
ruky a v tom sa pri mne pristaví jeden borec.
Pýta sa ma, ako sa mi páčia miestne zjazdy.
Ukazujem na svoje ohnuté prsty a s úsmevom
hovorím: „čo myslíš?“, čakajúc ne jeho reakciu.
Odpovie, že pre neho, ako bývalého zjazdára je to
maličkosť. Na 6. stanici, kde mimochodom hrala
live country kapela, sa mi prihodila opäť milá
príhoda. Bol tam totiž mechanik, ktorý si ma
pamätal z poľského etapáku MTB Trophy (tam mi
totiž ešte v noci premazával orech). Kým som
jedol prišiel ku mne a so slovami: „bratom
Slovákom musíme predsa namazať“ mi vzal bike a
komplet premazal. Podobným štýlom, teda stojka
hore a rozbíjačka dole pokračujem ďalej ďalších
30 km. V každom zjazde vidím minimálne 4
vyskočené bidony, raz dokonca aj celý košík. Ide
sa vlastne skoro stále po teréne, asfalt je niečo
ako oáza. Teda veľmi zriedkavý ale o to viacej
vítaný. Prekročíme aj Poľskú hranicu... V opise
budem pokračovať po tom, ako prejdem okolo
Hlavňovského rybníka, kde je umiestnená 8.
občerstvovačka, teda na 98. kilometri. Čo sa mňa
týka, ide sa mi veľmi dobre. Samozrejme už som
unavený , ale rozumne som si rozvrhol sily a tak
približne od polovice predbieham väčšinou ja.
Ocitol som sa v celkom početnej skupinke, ale v
strmom stúpaní na 700 m vysokú Hvězdu sa
vzďaľujem. Na vrchole bočím doľava do technického
zjazdu. Najskôr úzky chodníček, potom vbieham do
lesa. Zrazu vidím v diaľke rytmické svetlo a
počujem hluk. Fotoaparáty a ľudia. Je mi hneď
jasné, ktorá bije... Diváci sediaci okolo na
skalách čakajú, ako si jazdci poradia s úsekom
zvaným „Schody“ inak známym aj pod názvom
„Hvězda“. Zatiaľ, aj podľa toho čo som včera
videl na videu (pekné držky), som rozhodnutý ísť
peši. No, skúsim teda, pokiaľ sa bude dať. Už zo
spomínaného videa si pamätám, že dobrá stopa bola
ľavou stranou. Obchádzam teda strom zľava,
spomalím a obhliadnem situáciu. Vyslovene stojím
na brzdách, stále ale v sedle. Diváci kričia:
„Jeď,, jeď“ Adrenalín stúpa, hranice sebazáchovy
klesajú. So slovami: „to si asi robíte srandu“,
púšťam brzdy. Asi som sa zbláznil... Na prvom
veľkom schode naberám rýchlosť, zabrzdiť sa už
nedá, jedine manévrovať medzi skalami a koreňmi.
Gripy zvieram až ich skoro rozpučím. Snažím sa
vyberať najvhodnejšiu cestu, tá sa ale stáča
vpravo a ja už vidím ako to napálim do skaly
predo mnou. V poslednej chvíli ale stočím rajdy a
vyberám zákrutu. Je to tam. Diváci tlieskajú, ja
si od radosti zakričím a pokračujem v zjazde po
koreňoch. Endorfíny zo mňa doslova sršia, ani
necítim, že v nohách mám skoro 105 km. Toto som
potreboval, poriadne prebudenie. Ak som niekedy
cítil pocit totálneho nadšenia z jazdy, tak to
bolo v práve teraz. Niekomu sa môže zdať, že to
robím až príliš „akčné“ , ale ja som to tak vážne
prežíval. Pokračujem ešte lesným chodníčkom,
ktorý strieda asfaltka, potom opäť chodníček atď.
Vybieham v dedinke Pěkov, tu je pri miestnej
„hospodě“ ďalšia stanica. Celkom krutým stúpaním
už po asfalte pokračujem na parkovisko, kde znova
vbieham do lesa. Proste stále hore-dole. V obci
Dědov na 113. km ma čaká posledné zastavenie na
jedlo a aj posledné stúpanie. Len si dovolím také
malé odbočenie. U nás, na slovenských maratónoch
(na dlhých trasách) je človek už po 5 hodinách na
trase vlastne sám. Tu som si po 5 hodinách
odskočil na malú a za tú chvíľku ma obehlo 7
ľudí. Posledný kopec už dávam aj pomocou vôle,
ako sa hovorí, mám už celkom nakúpené. Na trati
som skoro 7 hod, kŕče ale nemám, jedine v prstoch
na rukách vďaka miestnym zjazdom. Stúpanie vedie
popri statku po panelovej ceste, neskôr po
poliach, kde dáva o sebe vedieť nepríjemný vietor
a už tak jednociferné číslo na tachometri stláča
ešte o trochu nižšie. Vybieham u nejakého zámočku
a popri múre smerujem na asfalt, točím prudko
doprava. Vedľa mňa idúceho jazdca sa spýtam, či
ešte ďaleko do kopca. Keď povie, že toto je záver
a tamto za horizontom už iba z kopca, radím ťažší
prevod. Postavím sa do pedálov a keďže za mnou sa
ťahá zopár jazdcov, nasadzujem k záverečnému
trháku. Na vrchole, v sedle Váha, si zanadávam,
či mi šibe sa tu naháňať o miesto v tretej
stovke...hold, je to predsa len pretek. Útok
skončil úspešne, posledný downhill po platniach
si dávam bacha, aby som to presne podľa Murphyho
zákonov nepoložil. Prejazd cez mostík, následne
cez park, pravouhlá odbočka doľava, ľudia,
námestie, špurt a cieľová páska. Záver ako má
byť... Čas 7:14 hod ma málinko sklame, chcel som
pod 7 hod. Potom si ale premietnem všetky dnešné
zážitky a je mi to hneď úplne jedno. Boli to moje
prvé Sudety, dal som aj Hvězdu a tak som
spokojný. V celkovom poradí mi to dalo 219.
miesto, ale so Slovákov som bol 3. (pozn. autora
– vzhľadom na počet štartujúcich jazdcov so
Slovenska brať ako žart), no proste samé
pozitíva... 5 min. za mnou prichádza Mišo. Na to,
že sa tam babral 30 min s lepením a dostal sa na
koniec balíka, pekný výsledok. Uznanie patrí ale
každému, kto dokončil dlhú trasu, konkrétne 568
bikerom a bikerkám. Čas víťaza, Jana Hrušku (4:57
hod) a tak isto víťazky, Pavlíny Šulcovej (6:17
hod), mi príde ako z inej planéty!
Vysvetlenie....sú to mimozemšťania. Sudety
nesklamali. Je to pretek s veľkou tradíciou,
ktorá je badateľná na každom kroku. Celá dedinka
na 2 dni žije cyklistikou. Čo sa mi veľmi páčilo,
bola doslova jedinečná trať ktorá je krásnou
kombináciou rýchlosti a techniky, kedy sa
pravidelne striedajú lesné a poľné cesty s
nádhernými singletrackami pomedzi skaly, korene a
stromy . Doslova čerešničkou na torte sú už
vyššie spomínané úseky v skalách, kde človek váha
medzi zdravým rozumom a túžbou prekonať svoj
vlastný strach. Charakteristické sú aj stúpania,
márne by ste hľadali nejaký vyslovene dlhý kopec,
väčšina je krátka ale o to prudšia a náročnejšia.
O zabezpečení trate, občerstvovačkách a servise
na trati sa baviť ani nebudem, všetko na veľmi
vysokej úrovni. Jedinou nevýhodou tak zostáva už
spomínaná dlhá cesta zo Slovenska.
Tento rok som absolvoval všetky české maratóny,
ktoré sa vo svojich propozíciách spomínajú slovo
ťažký, prípadne náročný. Hovorím o Drásalovi,
Beskyde a Sudetoch. Z môjho pohľadu si ale titul
najťažší právom zaslúži Specialized Rallye
Sudety.
Tomáš Červenka